alter ego vs. res publica

Vždy som sa snažil aspoň o nejakú štipku originality v mojom správaní a pritom byť ale sám sebou a neopičiť sa po druhých. V strnástich samozrejme plný revolty v žilách, odporu voči akejkoľvek autorite, stereotypu, predsudkom a konzervatizmu.
Postupne som si začal uvedomovať a všímať, čo všetko s vami môžu narobiť všelijaké vzory ako napríklad obľúbení speváci, kedy sa snažíme podobne obliekať, alebo zbožňovaná herečka zo seriálu, kedy chceme mať presne ten istý účes ako ona. Tým si však v mladosti prejde alebo prešla väčšina z nás. Pritom dôležitosť vzorov v živote človeka netreba upierať. Viď rodičia, ktorí sú alebo by nimi mali byť na prvom mieste.

Skôr ma v poslednej dobe ale zaujal vlastný názor človeka a jeho správanie voči ostatným. Všade počujeme, že máme právo vyjadriť náš názor a spojenie - podľa môjho názoru - je už úplné klišé.

Ale zaujímame sa v živote vôbec sami o seba alebo nás zaujímajú iní? A nemyslím to tak, že či nám ide o to, čo si o nás budú myslieť, čo na nás povedia, ako na nás budú pozerať. To, už ako budeme konať je úplne jedno. Či už si povieme: mne je jedno čo si druhí budú myslieť alebo len tak potichu: preboha, čo si o nás len teraz pomyslia. Vždy  nás druhí  zaujmú ako prípadný adresát niečoho, čo odchádza od nás. Či už nám budú ukradnutí alebo nie. Stále nás tí druhí zaujmú ako prví. Načo to potom vyhlasovať, keď nás nezaujímajú. A prečo potom niečo robíme keď máme strach alebo obavy z reakcie iných? To sú nám tí druhí ozaj prednejší ako my sami až tak, že potláčame našu identitu? Niekedy mám naozaj pocit, že bežíme ako ovce v ohromnom stáde, ktoré práve zbavili ich vlny.
Nájsť tú správnu deliacu hranicu v spoločnosti, kde žijeme medzi inými určite nie je ľahké.  Ale nemali by sme sa zaujímať trochu viac aj my sami?
A práve rozmýšľam nad tým, prečo sem vlastne píšem, pretože to určite píšem pre niekoho iného, aby si to mohol prečítať. Mohol by som si to predsa písať niekde doma na papier a zamknúť do zásuvky. Nie je to však také jednoduché, ako sa zdá. Myslím, že práve tá prvotná myšlienka, ktorá dá tomu celému impulz, ktorá vás primäla k tomu aby ste niečo urobili, povedali ... (a vyjadrenie vlastného názoru je tiež len na druhom mieste)... bude tým, podľa čoho si možme povedať, či práve niekomu strkáme hlavu do zadku alebo nie.