alter ego vs. res publica

Takže pokračujeme v rozjímaní o mojom spolubývajúcom, známym to labužníkom... :)

Už nám je všetkým známe, aké potraviny mu stačili na prežitie. Čo však asi ostáva kuchárskym tajomstvom bolo poradie ich konzumovania a nakoniec aj samotná príprava.

Potraviny boli určené vždy na obdobie jedného týždňa. V piatok sa nakupovalo. Po náročných potulkách v preplnenom supermarkete sa aj u môjho vyziabnutého spolubývajúceho ozval hlad. Ako prvé padli vanilkové krémy. Hneď  všetky štyri naraz. Hlad bol v momente zahnaný. Už len ostávalo niečím to zapiť. Pomarančovú malinovku mal pripravenú stále pri stoličke, takže sa iba stačilo načiahnuť a pocuckávať. Príprava capuccina však predstavovala vynaloženie určitej námahy. Jednak už len samotný presun do kuchyne vzdialenej asi 4 metre spôsoboval značné potiaže. Keď sa však na to môj spolubývajúci odhodlal, všetko muselo ísť rýchlo a presne. Akákoľvek strata času znamenala ukrátenie pobytu pred počítačom, čo mohlo viesť k šoku a možno aj zástave srdca. Krabica capuccina preto bola pripravená poruke na kuchynskej linke. Čas, za ktorý by voda zovrela predstavoval uňho nenormálne muky. Preto príprava tohto lahodného nápoja vykazovala svoje špecifiká.

Ak ste na našom internáte pustili teplú vodu, tak vám tiekla nielen teplá ale priam horúca voda. A to môj spolubývajúci s radosťou a nadšením využíval. Uchopil ten istý použitý pohár (samozrejme v rámci šetrenia času, pretože umývanie by bolo zbytočné) nasypal želané množstvo capuccina a pekne krásne zalial horúcou vodou s vodovodu. Už stačilo len zamiešať a urobiť penu.

Nuž poviem vám, taliani by sa len tak oblizovali.

nabudúce niečo viac z teplej kuchyne... :)