alter ego vs. res publica

... cez otvorené okno šľahlo dnu na sedadlo veľkého nočného motýľa.

Zrejme ho však muselo predtým niekde otrieskať alebo buchnúť o okenný rám, lebo pristál mierne domačkaný, so zlomeným krídlom a črevami, ktoré mu trčali z brucha sa hneď prilepil o sedačku.

Zdvihol som oči od môjho pútavého časopisu a začal som o rozčapnutého motýľa prejavovať vážny záujem. Pozeral som naňho, ale nehýbal sa. No, povedal som si... už je po ňom; črevá rozdrisnuté, celý dolámaný..., čo už.

Tak som sa opäť pohodlne usadil a čítal si ďalej. V tom sa ale ten rozčapnutý motýľ začal trepotať krídlami ostošesť. Ležal na chrbte a nemohol sa prevrátiť. Snažil sa snažil, ale črevá na sedačke ho držali stále prilepeného. Trepotal krídelkami ale nič. Keď som to videl mal som sto chutí ho rýchlo  zašliapnúť a rozdupať nohou, aby sa netrápil. Spolucestujúci by si však mohli moje správanie vysvetliť nesprávne a tak som upustil od mojich chúťok.

Pomaly jeho trepotanie slablo a mne na MP3 prehávači skočila pesnička Dying in the sun. Hmmm aká irónia, pomyslel som si. Motýlik to už asi vzdával, ale o chvíľu zase chytil druhý dych a začal kmitať. Lenže tentoraz zmenil aj taktiku. Začal sa krútiť dookola - okolo vlastnej osi. V MP3 prehrávači skočila pesnička Poďme sa zachrániť a mňa až zdvihlo zo sedačky. Krútil sa stále dokola a ja som mu začal držať palce. Hádzal sa sem a tam a v tom sa vám odtrhol aj s tými svojimi vytečenými črevami a prevátil sa na bucho. Potešil som sa.

Začal si loziť po sedačke ťahajúc svoje zasychajúce  vnútornosti za sebou. Lietať už nemohol, ale snažil sa. Potom sa strepal na zem. Lozil tam, skúmal terén, hľadal cestu von. Naraz sa priblížil k mojej nohe. Zdvihol som ju a ....