alter ego vs. res publica

Ani neviem koľkokrát a komu za deň poviem dobrý deň alebo sa mu inak pekne pozdravím. Celkom normálna vec. Ale mňa to niekedy už trochu serie a mám s tým problém. Je zrejme slušnosťou sa pri rôznych situáciách pozdraviť. Lenže problém s touto činnosťou sa u mňa začína objavovať vtedy, ak niekomu poviem dobrý deň, ale pritom mu to poviem s úsmevom a ten dobrý deň mu naozaj prajem. Čiže naopak: seriem ti ja predsa na dobrý deň, keď to nemyslím vážne. Čo je ale väčšia drzosť? Nepozdraviť sa alebo sa pozdraviť s tým, že mi je to vlastne jedno a tomu druhému to vravím len preto aby som ho neurazil? A neurazím ho viac tým že mu poviem dobrý deň, aj keď si ho v mysli predstavujem s hlavou v jeho zadku alebo s cestovným lístko priamo do pekla? Možno by sa všetko dalo vyriešiť tým, že každému komu sa pozdravím, budem vo vnútri z celého srdca želať dobrý, pohodový a úspešný deň. To by som už ale do práce prišiel tak vyčerpaný, že môj celý deň by bol katastrofou. Asi sa od dnes začnem zdraviť iba s čau, ahoj a servus. Milé a pritom netruálne.