Miešajú sa v nás nálady všetkého druhu a vôbec nechápeme prečo. Nemali by sme už byť náhodou obrnení voči takýmto vplyvom zvonku? A to sa nám prakticky ešte nič nestalo. Ide len o to, čo by sa teoreticky mohlo stať a čo by sme chceli aby sa stalo. Nikdy však nebudeme vedieť aká dlhá je chodba našej jaskyne, ako ďaleko je tá jej imaginárna zadná stena a či vôbec nejaká existuje. Čakanie na ozvenu môže byť v našom prípade veľmi dlhé. Po čase sa skúsime vybrať hľadať našu stratenú ozvenu a možno sa s ňou stretneme. Celých nás v tej tme precitne a prejde každou našou bunkou a my si vytvoríme šiesty zmysel, ktorý nás v tej tme bude viesť bez toho aby sme sa slepo oddávali nášmu nespoľahlivému telu.
A to je potom to najkrajšie, čo nás v živote môže stretnúť. Alebo budeme ešte dlho kráčať naším klaustrofobickým tunelom, nebudeme vidieť jeho koniec a budeme tápať vo vlastných depresiách a krízach. Až raz možno uvidíme to povestné svetielko na konci .... a ocitneme sa na druhej strane, ...ale celkom sami. Tak čo je potom tou stenou na konci, ktorej ozvena nás robí takými štastnými?
Je to celé všetko ilúzia, ktorú si sami sadíme v naších hlavách, pestujeme a dopujeme až sa tam zakorení a začne sa v nás rozmožovať a rozsievať svoje zákerné spóry, ktoré nám zamoria pľúca? Pripustili sme si ju k telu a teraz si to nechceme pripustiť. Nedovolíme si priznať skutočnosť že by mohla mať pôvod v našich myšlienkach. Naša myseľ sa vtedy určite bráni akýmkoľvek samodeštrukčným sklonom a vylučuje naše pôvodcovstvo. Áno, tým nepriateľom, ktorý na nás zaútočil bol naozaj niekto iný... Treba však hľadať tú tenkú hranicu, kedy sme jej podľahli a kedy nás zvnútra začala ovládať a ničiť.
Komentáre