alter ego vs. res publica

Stojac v chladnom vetre nevedela, či je to jeho pohľad alebo bolesť v ramene, čo ju prebodáva.

Len nedávno som sa rozprával s jednou kamoškou, mimochodom človekom, ktorý ma vie stále niečím prekvapiť. Nepoznám ju veľmi dlho, ale ani zas krátko. Doteraz si pamätám ako a kedy sme sa stretli. Bolo to presne v tom období, keď som si myslel, že stretnúť normálneho človeka je už takmer nemožné. Napriek tomu, že sme vtedy boli od seba dosť ďaleko, bolo medzi nami niečo čo nás spájalo. A predstavte si, ani sme spolu nespali... A práve náš rozhovor nás inšpiroval.

Peter prežil. Petrine počiatočné pílenie ponechalo Petrovi pozdĺžnu prerezaninu pod penisom.

Krv jej stekala po rukách...

Jedno logické zamyslenie. Ako inak, v milovanom cynizme...

Bránil som sa tej myšlienke zo všetkých síl. Hnusil som sa sám sebe. Nemohol som sa však oklamať...

...Jej prítomnosť všade okolo ma opíjala a ja som pomaly začal cítiť, že som jej mal dosť.

Ani sa nepamätám na naše prvé stretnutie. Len viem, že to všetko prebehlo tak spontánne. Naše prvé pohľady, dotyky a potom ten zvláštny pocit.

Postihnutím poznačená Petrina pamäť prestala pracovať presne pred polrokom.

Tentoraz sa uchýlim k môjmu milovanému cynizmu...

Zrazu sa jej vytrhla z rúk, vybehla von a ona si len opäť vzdychla. Neboj sa, nebude to trvať dlho, povedala a ruka jej skĺzla po chrbte na jej zadok.

A ocitli sme sa v osídlach čiernej tmy... celých nás obklopila.

Obaja kráčali zamyslene, nevšímajúc si nič okolo seba. Rozozvučala sa siréna, tak ako vždy v piatok o 12.00 a oni sa práve v tej chvíli bolestivo zrazili ramenami.

Čo si vlastne človek myslí, keď povie, že nevie, čo si má myslieť?

Nezmyselnosť stále sprevádza moje myšlienky. Je preto úplne zbytočné, aby sa niekto zaoberal niečím, čo sa zdá byť alebo je nelogické len preto, aby dokázal nezmyselnosť, pretože práve táto je tou pravou charakteristikou.